Rozlúčka s Cisárskym
Dvorom
Kapitola 1: Tain Chuang
Slivkové kvety kvitli na nádvorí padajúc všade
navôkol, na sneh, ktorý sa ešte len roztopil, vpíjajúc sa do seba na prvý
pohľad. Lupienky pokojne rozfúkaval vietor po celom dvore.
Súmrak padol ako opona a na odkvapoch bol mesiac
studený ako voda.
V zadnej časti malého nádvoria bola schovávaná slivkovým stromom malá rohová brána, ktorá vyzerala, akoby tam už stála dlho. Strážená dvomi dobre vypracovanými mužmi obrnenými brnením a zbraňami, vo vnútri dverí bol zreteľne veľký priestor. Veranda bola úzka a stiesnená, týčila sa nad kamennou dláždenou cestou, ktorá viedla do čierno-čierneho väzenia. Atmosféra bola pochmúrna a ťažká so zápachom smrti.
Tá slabá aróma kvetov bola zdanlivo pretrhnutá
zavretím dverí, nemohúc sa nijak dostať do tohto miesta.
Vo vnútri stálo viac strážcov s rôznymi
zbraňami; tie mreže celí, ktoré strážili, boli hrubé ako ruka dospelého muža.
Po temnej úzkej ceste hlbšie vo vnútri väzenia by sa
stretli troje veľké železné dvere s mechanizmami vo vnútri, každá
starostlivo strážená. Za tými dverami bol úplný útlm smrteľného života, ako
keby tá dlhá cesta, ktorá sem viedla, bola cesta do podsvetia plného
ukrivdených duší, rozsvietené blikajúcimi svetlami, ktoré vyzerali ako bludička[1].
V cele na konci väzenia sa ozýval tichý mužský
hlas, nasledovaný chvíľou ticha a zdanlivo unaveným povzdychom.
Zrazu sa prenikavý výkrik prebil cez čierno-čiernu
tmu väzenia, na malý okamih stlmujúc svetlá. Ten výkrik bol strašne uši
trhajúci, ako výkrik umierajúceho zvieraťa, ktorý ktorejkoľvek ľudskej duši
privádza zimomriavky.
Jeden z tých dvoch strážnikov vonku
s chrbtom otočeným k cele vyzeral byť ako mladé ucho s jeho
mladými a neskúsenými výrazmi. Nemohol si pomôcť, ale po tom, čo počul
výkrik sa musel triasť, ale pohľadom videl, že jeho spoločník akoby hral
hluchého, stojac rovno ako hora; takže aj on sa vzchopil a pozrel sa dole.
Ale výkrik zostrel a nabral na dĺžke, osoba stále
kričala, až kým sa hlas tej osoby nezlomil a nádychy nezačali byť kratšie.
A postupne sa krik zmenil na stony a vzlyky, čo svedčilo o jeho utrpení.
Nováčik cítil neustále zimomriavky po jeho tele.
Asi po hodine[2]
ten zvuk konečne utíchol. Prešla malá chvíľa, kým muža stredného veku dvaja
ľudia vytiahli, vyzerajúceho polomŕtvo. Jeho ruky boli holé, hlava vytočená do
jednej strany, vlasy celé prepotené, pery prehryznuté až do mäsa, krv tečúca po
strane jeho úst, žiadne viditeľné zranenia, okrem siedmych základných
akupunktúrnych bodov na jeho bruchu a hrudi, v ktorých boli hlboko
zabodnuté karmínové klince. Vyzeralo to ako hrôzostrašná mapa.
Ten mladý strážnik si nemohol pomôcť, ale musel
nasledovať toho muža svojím pohľadom, až kým nezmizol za kamennými dverami.
V tom momente niekto za ním povedal: „Máš
teraz nejaké výčitky, keď si to videl?“
Viditeľne ho od strachu striaslo, otočil sa naspäť,
aby videl muža v tyrkysovej róbe potichu prichádzajúceho spoza jeho
chrbta, bohvie už ako dlho. Druhý strážny si už pokľakol, tak ho taktiež rýchlo
nasledoval: „Môj pane.“
Muž v róbe vyzeral, že je vo svojej neskorej
dvadsiatke, nesúc sa so vzdelaným pôvabom, ale na jeho tvári boli vidieť známky
choroby. Jeho tvár bola ostrá, oči žiarivé, husté mihalnice zdanlivo skrývali
polovicu jeho tváre, keď sa pozrel dole, čo bol jeho bežný zvyk. V tie
vzácne momenty, kedy zdvihol pohľad, bol v jeho očiach vidieť mrazivý
chlad. Pridaná elegancia sklonu jeho nosa a pohŕdavo zvlnené pery boli
zradným dotykom jeho pekného vzhľadu.
Ten muž sa pozrel na toho mladšieho, keď si všimol,
ako ho zdvorilo oslovil, jemne sa usmieval:
„Ty musíš byť nový, však?“
Mladý muž prikývol: „Áno, môj pane.“
Hneď potom, ako odpovedal, bol dvakrát potľapkaný
po pleci: „Tak potom si musíš pamätať, že ma tak už odteraz nesmieš nikdy
nazvať, ten titul už nie je môj. Nabudúce mi jednoducho povedz Pane Zhou[3].“
Mladý muž sa s rešpektom rýchlo pozrel hore
a potom opäť dole. „Áno, Pane Zhou.“
Prikývol a mával rukami: „Vy dvaja môžete odísť, chcem
nejaký ten priestor pre seba.“
Tí dvaja strážnici poslúchli a vykročili bok
po boku. Ten mladší si stále nemohol pomôcť a pozrel sa na sekundu naspäť,
aby videl toho muža v róbe opierajúceho sa o rám dverí, jeho oči
hľadeli na niečo vo vzduchu, ale zároveň tiež na nič. Akosi si pomyslel, že ten
muž vyzeral, ako keby chcel odísť niekde veľmi ďaleko.
Potom, ako sa prvé železné dvere zavreli, ten
starší strážnik vedľa neho zrazu potichu prehovoril: „Vidieť Pána celého
prívetivého, láskavého a vzdelaného, veril by si, že on je ten, kto
Starému Biovi[4]
zapichol do tela Klince Siedmich Otvorov a Troch Jesení?“
Mladší sa v šoku naňho pozrel
a bielovlasý starý muž si povzdychol: „Je ešte stále veľa toho, čomu
nerozumieš. Ak vstúpiš do Nebeského Okna, niet žiadnej cesty späť, útek bude
mať za následok buď smrť, alebo že budeš úplne postihnutý.“
Štvrtý rok vlády Rong Jiaa[5]
v Da Qingu[6] už
len pri počutí mena ‚Nebeské Okno‘, sa mohol celý súd chvieť strachom.
Organizácia zberačov informácií a vrahov
lojálnych iba Cisárovi, neboli žiadne informácie o ich počtoch a ich
mieste - nepochybne sa ich sila mohla rozšíriť až na koniec zeme. Nebeské Okno
vytvoril Cisár HeLianyi[7]
z rodu Rong, keď bol ešte Korunným Princom, a už teraz bol plne
štruktúrovaný a prísne regulovaný.
A úplne prvý vodca Nebeského Okna[8]
bol práve ten muž v tyrkysovej róbe, bývalý pán Horskej Vily Štyroch
Ročných Období[9]: „Sir
Zhou“ Zhou Zishu.[10]
V Nebeskom Okne neboli žiadne tajomstvá, či to
bolo o súdnej činnosti alebo roľníckych problémoch; preto bolo jedno
pravidlo, že ak dokáže osoba stále rozprávať, nemôže odísť z organizácie,
pokiaľ neboli mŕtvi alebo si sami nepožiadali o zapichnutie Klincov.
Ten trest „Klince Siedmich Otvorov a Troch Jesení“
znamená, že osoba bude bodnutá jedovatými klincami do siedmych najdôležitejších
akupunktúrnych bodov vrchného tela vnútornou silou,[11]čo
zablokuje ich Osem Meridiánov[12],
ochromuje ich bojové umenie a ich schopnosť hovoriť alebo sa hýbať. Po
troch rokoch sa jed úplne rozšíri do ich vnútorností a oni by natiahli
brká.
Počas tých troch rokov by žili svoj život
bezúčelne, a tá skúsenosť by to spravila ešte horším než samotná
smrť.
Ale aj tak tu boli niektorí, ktorí si dobrovoľne
chceli, aby boli daní skoro do stavu kómy, len aby mohli odísť z Nebeského
Okna.
Tie tri roky pre nich boli najväčšou láskavosťou.
Potom, ako všetkých poslal preč, Zhou Zishu sa
vrátil do tej malej cely zatvárajúc dvere, ruky zalomené za chrbtom, chodiac
chvíľu dookola ponorený v hlbokých myšlienkach. Potom zastavil v rohu
miestnosti vyberajúc malú krabičku s Klincami vo vnútri. Tie hrôzostrašné
malé veci niesli pochmúrnu arómu a nie vôňu ako slivkové kvety. Zhou Zishu sa
zhlboka nadýchol, potom si vyzliekol svoju róbu.
Vyzeral relatívne dobre stavaný, ale ako jeho róba
bola vyzlečená, na pohľad prišlo zošúverené telo, ako keby z neho niečo
vysalo kompletne všetok život. Na jeho strhanom vyziabnutom torze bolo už
zjavne dávno vpichnutých šesť Klincov, pričom sa takmer stali jednotnými
s telom.
Pozrel sa dole na jeho telo usmievajúc sa na seba
posmešne a berúc si nôž v jeho blízkosti. Mierne zatína svoje zuby,
rýchlo odrezal to mäso, ktoré sa držalo klincov, ako keby to mäso nebolo ani
jeho vlastné. Jeho hruď bola rýchlo nasiaknutá krvou, ale klince vyzerali zas
ako nové.
Ako keby sa niečo uvoľnilo, vykríkol od bolesti slabo
sa opierajúc o stenu v rohu a pomaly skĺzol dole, telo sa
nekontrolovateľne chvelo. Jeho pery boli smrteľne bledé, zuby stále zaťaté;
potom sa zrazu kŕčovito skrčil, oči dokorán otvorené, potom si ich pomaly hneď
zavrel, hlava natočená na jednu stranu.
Blanšírovaný a celý od krvi vyzeral ako
mŕtvola.
Až do úsvitu sa muž v rohu tej cely zvíjal
v trhavej bolesti. Jeho oči sa potom pomaly otvorili a snažil sa
postaviť, ale jeho slabé nohy to vzdali a on padol. Nejak sa mu podarilo postaviť po druhom pokuse, vyťahujúc
handričku, ktorú namočil do vody, aby si opatrne zotrel všetku tú krv, ktorá mu
zostala na hrudi. Znovu sa obliekol, zobral klinec, ktorý si schoval do róby.
S hlbokým nádychom otvoril dvere od cely
a vyšiel von.
Ako opustil väzenie išiel smerom k nádvoriu
s kvetmi a snehom. Zhou Zishu cítil, ako sa tá uvoľňujúca vôňa hlboko
do neho vsiakla a očistila zápach krvi. Dlhú chvíľu stál pod slivkovým
stromom, voňal kvety a nevedome sa usmieval.
Potom sa zase vrátil k povzdychu
a potichu prehovoril: „Je tu niekto?“
Z ničoho nič sa objavila osoba oblečená
v čiernom, telo sklonené čakajúc na rozkazy. Zhou Zishu im podal
veliteľský token matnej farby a povedal: „Povedz Hlavnému Sluhovi Duanovi,
aby mi robil spoločnosť, keď pôjdem navštíviť Jeho Veličenstvo.“
Zobrali si ten token a zmizli, tak ako aj
prišli, ako keby nikdy neexistovali.
Hlavný Sluha Duan Pengju bol povýšený samotným Zhou
Zishuom hneď potom, čo ten prezval Tian Chuang a konal iba pod jeho
rozkazmi. Bol schopný a bezostyšne ambiciózny.
Zhou Zishu niekedy v tomto mužovi videl mladú
verziu seba samého.
Rýchlo ho pozdravil Duan Pengju aj s tokenom
v ruke. Bol zmätený, keďže ľudia v organizácii sa zriedkakedy
odhaľovali s výnimkou ich vodcu, nemali veľa šancí vidieť Jeho
Veličenstvo.
Zhou Zishu toho veľa nepovedal, ale nechal ho ostať
na raňajky. „Poďme,“ povedal potom, počítal s tým, že Cisár usporiada skoré
stretnutie.
Na ceste do paláca, aj keď Duan Pengju nevedel, aké
úmysly jeho majster mal, ho potichu nasledoval.
Tí dvaja sa konečne dostali k Cisárovej
študovni a ako už Jeho Veličenstvo He Lianyi čakal, tak ich hneď
pustil dnu. Po privítaní Zhou Zishu vytiahol bambusovú trubicu z jeho
rukávu a predložil ju He Lianyimu: „Vaše Veličenstvo, tu sú výsledky
z poslednej misie.“
He Lianyi si to zobral, ale nijak sa neponáhľal, aby
sa na to pozrel, namiesto toho si premeral Zhou Zhishua mračiac sa: „Poslednú
dobu vyzeráš čoraz viac zle. Je dôležité, aby si po našom stretnutí ihneď
zavolal kráľovského lekára. Nespoliehaj sa len na tvoju mladistvú silu a neprehliadaj
hocijaké vnútorné zranenia.“
Zhou Zishu sa usmial, ale neprikývol, iba odpovedal:
„Nezaslúžim si starosti Vášho Veličenstva.“
He Lianyi sa pozrel na Duan Penhjua a opýtal
sa po minúte prekvapenia: „Prečo je tu aj Pengju? Už je to doba, čo som ťa
videl. A vidím, že stále dobre naladený.“
Duan Pengju sa usmial, oči zúžené: „Je to moja
veľká česť, že som stále v myšlienkach Vášho Veličenstva.“
He Lianyi si všimol, že Zhou Zishu má aj niečo iné,
čo mu chce oznámiť. Čiže najprv ho zabavil s tou bambusovou trubicou,
z vnútra vytiahol malú poznámku. Prečítal si to rýchlo s úsmevom na
jeho tvári, zdvihol hlavu s pohľadom na Zhou Zishua. „Bolo to perfektne
vykonané. S čím chceš byť odmenený tentokrát, Zishu?
——Tak, toto to bolo.
Zhou Zishu náhle pokľakol, Duan Pengju ho
nasledoval, keďže nevedel, čo iné by mal spraviť.
He Lianyi sa zamračil: „Čo robíš?“
Zhou Zishu bol takmer bez dychu, odpovedal jemne:
„Trúfam si požiadať iba o jednu láskavosť, Vaše Veličenstvo.“
He Lianyi sa zasmial: „Nie je potreba sa klaňať. Po
tom, čo si pre mňa riskoval svoj život a úd, s výnimkou tohto národa,
si naozaj myslíš, že by som ti nedal hocičo, čo si želáš? Len sa postav
a hovor.“
Zhou Zishu si narovnal chrbát stále kľačiac. Potom
si pomaly dal zo seba dole predné vrstvy róby, a zápach krvi okamžite
každý zacítil. Jeho nedávno poškrabané rany opäť krvácali, pravdepodobne
z tej hrboľatej jazdy na koni.
„Zishu!“ He Lianyi vyskočil z jeho kresla.
Duan Pengju bol v tichosti zhrozený.
Zhou Zishu otvoril jeho štíhlu dlaň, na ktorej
spočíval jediný klinec. „Vaše Veličenstvo, sám som si vpichol šesť z nich
do tela. Ten siedmy mi znemožní, aby som bol ďalej schopný sa starať o
kráľovské záležitosti. Týmto sa prichádzam rozlúčiť a žiadam len, aby Vaše
Veličenstvo umožnilo Penjuemu splniť moju žiadosť.“
He Lianyi bol ohromený, nemohol zo seba vydať ani
jedno slovo. Po dlhej chvíli si skleslo sadol späť, zdvihol pohľad, aby sa
pozrel na trámy na strope študovne, a mrmlal si: „Yun Xing bol ďaleko na
severozápade, Beiyuan... Beiyuan tu už nie je, a teraz ešte aj ty ma
opúšťaš?“
Zhou Zishu stál potichu.
Po chvíľach rozjímania, He Lianyi si povzdychol,
zdanlivo povedal: „Som naozaj sám, všakže?“
Zhou Zishu pokračoval: „Vaše Veličenstvo si nemusí
robiť starosti o Nebeské Okno. Pengju mi asistuje už dlhé roky, verím
v jeho schopnosti...“
Duan Pengju ho prerušil: „Môj Pane! To nesmiete
povedať, nikdy som nemal také úmysly... Vy... Vy nesmiete...“
Zhou Zishu zašepkal: „To sú Klince Siedmich Otvorov
a Troch Jesení, nakoniec po troch rokoch zomriem. Kocky osudu sú už hodené, už
sa to nebude dať zastaviť——”
Poklonil sa He Lianyimu odmietajúc sa pozrieť hore,
aj keď skončil: „Prosím vezmite všetky tie roky, čo som bol v službách
Vášho Veličenstva do úvahy a splňte mi moje želanie.“
He Lianyi strnulo hľadel na krvou premočeného muža a v ten
moment nikto nevedel, že čo si ten spravodlivý cisár myslel — obozretnosť,
vytvorené výpočty, staré plamene vojny, trpké boje, celé tie roky... Nakoniec
obsadil trón, ale všetci zomreli, nechávajúc ho tu samého.
Nikto nemohol uniknúť všetkým nevyhnutnostiam tohto
sveta alebo zanechania času.
Po dlhej chvíli zavrel oči a mávol rukou.
Kútiky Zhou Zishuových úst sa zvinuli do úsmevu:
„Ďakujem Vám, Vaše Veličenstvo.“
Vyzeral, ako keby práve narazil na tú najvtipnejšiu
rozprávku, chorobne bledá pokožka slabo sčervenala. S veľkým potešením sa
otočil k Duan Pengjuovi dávajúc mu tie klince do dlane: „Urob to.“
Duang Pengju chvíľu váhal, potom si zahryzol do
pery, zdvihol ten nejasne karmínový objekt a pribil ho do tela svojho
pána. Po rokoch svedectva vedel, že tento proces prinesie nehoráznu bolesť až
do takého bodu, že aj ten najsilnejší chlap sa bude zvíjať a kričať. Ale
Zhou Zishu sa len trochu zatriasol, jeho telo bolo stále stuhnuté rovno bez
pohybu. Žiaden krik nebol, iba občasné tiché stonanie.
A dokonca sa aj zdalo, že v tom stonaní
boli známky radosti.
Duan Pengju si myslel, že jeho pán sa musel
zblázniť.
Zhou Zishu ostal dlho nehybne stáť, potom sa otočil
so sklonenou hlavou ku He Lianyimu, jeho tvár bola biela ako stena.
Sila z jeho tela pomaly ubúdala a necitlivosť
sa pomaly vkrádala. Jeho posledné slová boli: „Vaše Veličenstvo sa musí
o seba dobre starať.“
Bez čakania na odpoveď od He Lianyiho, odkráčal von
zo študovne. Všetka tá ťažoba v priebehu týchto rokov bola teraz ľahká ako
pierko. Jeho silueta vyzerala akoby na chvíľu zablikala a on bez stopy
zmizol.
[1] will-o’-wisps
[2]Originálny text je “vyhorené
kadidlo”, bežné meranie času v starej Číne.
[3]Zhou vyslovuje sa Džou
[4]Starý Bi vyslovuje sa Pi
[5]Rong Jia vysl. -> Rung
Ťia
[6] Da Qing vysl. -> Ta
Čing (slabšie č než naše)
[7]He Lianyi vysl. ->
Ch(e) Lienji
[8]Tian Chuang [Tien Čuang] - Window of Heaven -> Nebeské Okno
[9]Si Ji Pavilion - Four Seasons Mountain
Villa - Horská Vila Štyroch Ročných Období
[10]Zhou Zishu vysl. -> Džou Dzšu (tvrdšie
dž a slabšie š než naše)
[11]内力 (nèilì) Kultivovaná
energia vo vnútri tela bojovníka bojových umení
[12]Eight Meridians - Osem Meridiánov - tu.
-Nasledujúca kapitola-
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára